Poďakovanie všetkým

Nevedel som to pochopiť až do predvčerajška, kedy som si vypočul rozhovor dvoch pánov v obchoďáku, čakajúc na manželku, kým doplní , čo nám treba do nákupného vozíka… Jeden vraví druhému, ako si chcel kúpiť elektrobicykel za 2800 eur, ale že ho stále nezľavnili. A že mu predavač povedal, že to je veľmi dobrá cena na tak kvalitný výrobok, že asi nie je moc šanca, že by ho v sezóne zlacnili, že sa predávajú bicykle tej značky úplne najlepšie. Že Nemci s tým problém nemajú, ceny budú držať, tam si odloží dôchodca z dvoch dôchodkov a má. Si myslí mladý, že ja mám taký dôchodok, ja som robil rukami a beriem 750 mesačne. Ten kok** Havel nám sľuboval, že si budeme za 10 rokov žiť ako v Rakúsku… Kde si ja môžem taký bicykel kúpiť! Lepšie nám bolo za socializmu! Druhý pán začal podobnú tému o televízore za 800 eur, lebo že synovi taký kúpili pod stromček, že aké je to drahé, že to museli zobrať na splátky. To som už radšej posunul vozík do inej uličky, usmernil manželku, že kde ma nájde, nevydržal som to  viac počúvať, lebo ich rozhorčený rozhovor sa nedal nepočuť.

Vŕtalo mi hlavou neustále, že čo bolo na tom socializme lepšie? Potom som nesmelo pripustil myšlienku. Lepšie bolo pre veľkú časť ľudí, že ničoho nebolo, nič si človek nemohol kúpiť, mnohé i bežné veci sa zháňali veľmi ťažko. Mne prídu mandarinky ako bežná vec, alebo sedačka do obývačky, kuchynská linka i rádio, bicykel, stavebný materiál, zimná bunda. Pamätám si, ako ľudia chodili po  polke republiky a zháňali tieto veci, ako sa vytrácali z roboty, keď doviezli tie mandarinky. Nikto nikomu nič nezávidel, lebo nemal čo, bol si vďačný za hocijaký bicykel, kuchynské linky boli na trhu 3, televízory 2. Nech si prišiel kdekoľvek na návštevu, mali tam len to čo ty, alebo podobné. Jedine, že by si bol mäsiar, čašník alebo kamionista s diétami zo Západného Nemecka.  Takže ťa neiritovalo, že by si si niečo nemohol kúpiť, lebo si to nemohol kúpiť nikto. Necítil si sa menejcenný, cítil si sa na rovnakej úrovni so všetkými na ulici, v meste. Život bol jednoducho spravodlivý (pre teba). Zato dnes, aké sú všelijaké veci, obrovské televízory aj za 3000 eur, elektrobicykle  aj za 5000. A mercedes ten stojí snáď i 100.000, dovolenky do Japonska a kvalitnejší matrac do postele snáď i tisícku. Kde na to majú chudáci vziať?

 Oni nespomínajú na socializmus, lebo lepšie fungovala hromadná doprava a spoje chodili každých 10 min a teraz raz za 3 hodiny, ak vôbec. Nespomínajú na to, že podpora športu mládeže bola podstatne dôležitejšia pre štát ako v tejto dobe a výsledky športovcov tomu zodpovedali i na medzinárodnej úrovni. Snáď i kriminalita bola nižšia. Že boli i veci, ktoré naozaj lepšie fungovali kedysi ako dnes. Že sa ľudia viac stretávali, lebo boli nútení, ani ten telefón nebol bežná vec. Nie, im vadí to, že dnes sú také veci, ktoré si oni nemôžu kúpiť a nájde sa dosť takých, ktorí môžu. To ich privádza do šialenstva, lebo oni chcú elektrobicykel za 2800 a televízor za 800 eur. Nemám prehľad, ale ako som pozeral, za 2800 eur je už slušný elektrobicykel, ako za 800 eur veľmi slušný televízor. Keď na niečo nemám, tak pozerám lacnejší tovar, keď nemám na dvojtýždňovú lyžovačku v Taliansku, tak ju nebudem riešiť. Kto má na to, nech ide. Nuž čo, som neschopný, neviem zarobiť na nadštandard. Lenže pre nich to nie je nadštandard.

 A tu ma osvietilo. Im vadí to, že oni na to nemajú a druhí áno. Ich škrie, že trh im ponúka neskutočné možnosti a oni si môžu vyberať iba z tých skromnejších. Zrazu sa cítia menejcenní, zrazu ako by im celý svet dával najavo , do ktorej sociálnej vrstvy patria. To sa im nepáči, to ich uráža, prečo doktor si to môže kúpiť a oni nie. Prečo niekto môže mať chatu a luxusné auto a oni nie a ani ich deti a ani ich vnúčence. Lepší bol ten socializmus, tam mali všetci rovnako…  A vlastne táto časť populácie, ktorá nie je schopná sebareflexie a uznania si svojej ceny na trhu práce nechce prijať fakt, že dnes na nich nikto nebude robiť. Že ten šikovný, čo zarobí 3000 eur nie je povinný dotovať ďalších 5 a dorovnávať ich výplaty, lebo to je spravodlivé(z ich pohľadu).  A toto sa im nepáči, že za podpriemerný výkon sa dnes neberie priemerná mzda. Cítia krivdu. Smutné na tom všetkom je, ten skutočný problém, že sa to netýka seniorov, ale i veľkej časti tej z ich pohľadu mladšej generácie vychovávanej v rovnakom duchu… V duchu, že nie si zodpovedný za to, ako budeš žiť, že štát(tí ostatní – schopnejší) sa má postarať… a z toho ich počtu ide strach.